O solidarite a komfortnej zóne
![Obraz](https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg_jiKVReX0DiL2w20y6porzFr_jzlhgyP3km9V8-rsz8xpGIJl-FuR8nzVu0tra1rAUbMCpUMfIWu3iOpbo-Rw5wSqKJ3kTJ2LnWpntQCdL08CWxuttyGh3PeMe754r0wW6wEGcww8THI/s640/dishes-197__340.jpg)
Vo firme, kde som pracovala pred materskou, sme mali kuchynku. Obyčajnú, malú, so základnými kuchynskými potrebami - kávovarom, lyžičkami a hrnčekmi, pár taniermi. Problém bol v tom, že ani stádo prasiat by nevyrobilo v tej kuchynke bordel, aký sme vyrobili my. Pritom stačilo málo - po vypití kávy si umyť svoj hrnček, utrieť ho a dať na miesto. A nie špinavý, s bohatou nádielkou kávovej usadeniny, ho zahrabať medzi ostatné na spodok kuchynského dresu a čakať, že si to niekto nevšimne alebo že nejaká dobrá víla uprace nakopenú pyramídu za všetkých. Na zdanlivo malý problém nefungovali ani zásadné riešenia. Polo-výhražné či prosebné maily "zhora" ani zabavenie erárnych hrnčekov. Sledovanie a dohováranie kolegom - vinníkom, aby si ten svoj hrnček prepánajána umyli ako dospelý človek. Zaviedla sa služba. Nič. Z času na čas sa niektorý z nás na zabrýzganú kuchynku už nedokázal pozerať a vyumýval všetok špinavý riad, vyčistil drez a poutieral linku. Ale zázraky sa nekonali a