O solidarite a komfortnej zóne

Vo firme, kde som pracovala pred materskou, sme mali kuchynku. Obyčajnú, malú, so základnými kuchynskými potrebami - kávovarom, lyžičkami a hrnčekmi, pár taniermi. Problém bol v tom, že ani stádo prasiat by nevyrobilo v tej kuchynke bordel, aký sme vyrobili my. Pritom stačilo málo - po vypití kávy si umyť svoj hrnček, utrieť ho a dať na miesto. A nie špinavý, s bohatou nádielkou kávovej usadeniny, ho zahrabať medzi ostatné na spodok kuchynského dresu a čakať, že si to niekto nevšimne alebo že nejaká dobrá víla uprace nakopenú pyramídu za všetkých.

Na zdanlivo malý problém nefungovali ani zásadné riešenia. Polo-výhražné či prosebné maily "zhora" ani zabavenie erárnych hrnčekov. Sledovanie a dohováranie kolegom - vinníkom, aby si ten svoj hrnček prepánajána umyli ako dospelý človek. Zaviedla sa služba. Nič. Z času na čas sa niektorý z nás na zabrýzganú kuchynku už nedokázal pozerať a vyumýval všetok špinavý riad, vyčistil drez a poutieral linku. Ale zázraky sa nekonali a situácia sa pravidelne opakovala.

Foto: Pixabay

O nejaký čas neskôr sme vo firme preberali tému dobrovoľníctva. Padol aj návrh zapojiť sa do projektu "Buddy", čo v skratke znamená, že ako dobrovoľník navštevujete nejaké dieťa z detského domova a trávite s ním láskyplne a hlavne pravidelne svoj čas. Na papieri to vyzeralo ušľachtilo, no ja som pred šéfom medzi štyrmi očami vyjadrila svoje veľké pochybnosti. Deti nie sú žiadne "hračky na požičanie" a ja naozaj neverím, že kto sa nedokáže ohľaduplne správať v maličkostiach, vo veľkých veciach sa ukáže ako zodpovedný, empatický človek. Tomu jednoducho neverím. A naozaj by ma veľmi mrzelo, keby sme sklamali dôveru tých najzraniteľnejších.

Dnes, pár dní pred Vianocami, som šla na poštu uhradiť šek na plyn. Rad čakajúcich sa tiahol až po vstupné dvere, nič nezvyčajné... S drobcom sme sa postavili do radu, keď tu môjho zababušeného trpaslíka čosi nahnevalo a dal mi to patrične najavo neutíchajúcim mrnčaním. Viete ako to býva v takýchto situáciách, cítila som na sebe všetky pohľady okolostojacich, a neboli to práve tie pohľady "všetky oči na mňa" z rádiových hitov. Už som čakala, že niekto hlesne smerom ku mne "utíšte si to dieťa prosím vás", keď ku mne podišla jedna pani a ponúkla mi, nech idem s malým dopredu. "Ale to predbehnem aj všetkých ostatných, pani," vyšlo zo mňa automaticky a pozrela som na ostatných. Na to ľudia v rade začali empaticky kývať hlavami, nech pokojne idem dopredu, že im to nevadí. Netvrdím, že ma tento prejav ohľaduplnosti úplne obaril, ale dojatá som bola. Poďakovala som naozaj srdečne a pri odchode sme si anonymne zaželali pekné sviatky.

Foto: Pixabay

Stáva sa mi to pravidelne. Aj maličké neokrôchanosti aj veľkorysé gestá. Tak to už v živote býva. Ľudia nie sú ani bezcharakterné svine ani altruistické víly. Netreba preto plakať ani pestovať ilúzie.

No nemôžem si pomôcť, neubránim sa úškrnu, keď čítam motivačné heslá typu "vykročte zo svojej komfortnej zóny a dosiahnite svoje ciele" v kontexte dobrodružného cestovania, zmeny práce či objavovania "samého seba".

A čo tak "vykročte zo svojej komfortnej zóny a nebuďte kretén k ostatným?" Pretože niekedy nás to stojí možno len omrvinku vlastného pohodlia, vlastnej komfortnej zóny, aby sme pomohli aj druhému cítiť sa komfortne. Mamy s chorými deťmi či ľudia s telesným postihnutím nemusia po nekomfortnú zónu na fotogenický výlet. Majú ju doma a na ulici, denne. A keď sa bavíme o reálnom vykročení z komfortnej zóny, ani tá najrozheganejšia maršrutka na ceste okolo sveta nás nedovezie ku katarzii, ak sme celú trasu nechali stáť tehotnú ženu.

Blížia sa Vianoce a tak nám želám, aby sme sa počas sviatkov cítili komfortne. A aby naše pohodlie nebolo za cenu diskomfortu iných. Začať možno aj na úrovni hrnčeku či kopy riadov v dreze po štedrovečernom hodovaní.