"Baby z Dlháčika sú pre mňa ako rodina."

Pred siedmimi rokmi sa na jednom z najhustejšie zastavaných sídlisk na Slovensku spojila komunita mamičiek s cieľom prelomiť svoju sociálnu izoláciu a vytvoriť priestor, kde sa môžu v priateľskej atmosfére spolu aj s deťmi stretávať. V chátrajúcich priestoroch základnej školy spoločnými silami vybudovali od piky rodinné centrum Dlháčik. Dnes je Dlháčik už známe a početne navštevované miesto na Dlhých Dieloch v Bratislave, vďaka ktorému mamy z okolia môžu prerušiť svoj denný stereotyp a zapojiť deti do zmysluplných aktivít. Jeho "srdcom" i "rozumom" je Zuzana Melušová Kutarňová (38), ktorá stála pri jeho zrode a vedie ho dodnes.

Zuzana, rodáčka zo Spišskej Novej Vsi, vyštudovala v Bratislave učiteľstvo biológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Obhájila aj titul RNDr., no jej dynamická osobnosť sa napokon realizovala na pozícii obchodnej zástupkyne veľkoobchodnej firmy, kde pôsobí doteraz. Počas prvej materskej dovolenky so synom Teom ako dobrovoľníčka pomáhala Dlháčiku "postaviť sa na nohy". Od zariaďovania a vybavovania technických záležitostí sa počas ďalších dvoch období rodičovskej dovolenky prepracovala až na miesto štatutárky. Zuzana Melušová Kutarňová vychováva s manželom Martinom synov Tea (9), Maxa (6) a Samka (3).

Zuzkina agenda zahŕňa aj plánovanie akcií a delegovanie úloh.

Zuzka, ako sa Ti žije na Dlhých Dieloch?

Dobre. My sme v Karlovej Vsi už od roku 2004. Najprv sme bývali v podnájme dva roky a potom po svadbe sme sa nasťahovali do bytovky.

Myslíš, že Dlhé Diely ponúkajú dosť možností pre rodiny s deťmi?

Ja osobne som spokojná, lebo mám blízko obchod, škôlku, dokonca školu pre nadané deti pre môjho najstaršieho syna.

Keď sa Ti začínala prvá materská dovolenka, nemala si pocit, že tu chýba nejaký priestor pre matky s deťmi?

Mne ani tak nechýbal zo začiatku priestor ako kamaráti, lebo v podstate na Dlhých Dieloch nebol nikto taký môj známy... Keď som chodila do kostola, tajne som závidela tým, čo sa pred kostolom vždy "zgrupili" a rozprávali sa. Potom som sa v kostole dozvedela, že sa založil Dlháčik a že dostali nejaké priestory a idú riešiť, čo s nimi ďalej. Potrebovali veci do kuchyne, mikrovlnku, riady... Danka S. prišla ku mne domov a ja som jej pre Dlháčik darovala mikrovlnku a ponúkla jej ďalšiu pomoc a takto nejako som sa dostala k Dlháčiku.

Takže vlastne kto stál na počiatku Dlháčika? Doteraz som si myslela, že úplne prvá osoba si bola ty.

Na začiatku tam bola Danka, Janka a Magdalénka. Oni boli tri štatutárky a ešte tam boli Irenka, Silvia, Monika, Ľubka a Katka. Stretli sme sa v čajovni, kde bolo moje prvé stretnutie s prvými členkami.

Zakladateľky Dlháčika. Zľava: Sisa Veselá, Ľuba Šulejová, Katarína Foss, Magdaléna Kardošová, Monika Caltíková, Jana Pisarovičová, Zuzana Melušová Kutarňová, Jana Marková, Júlia Gabajová

V tej dobe už Dlháčik ako priestor existoval?

V tej dobe sme dostali fyzicky kľúče od priestorov. Nebolo tam však absolútne nič, iba zatuchnuté staré dosky a betón... Ani koberce tam neboli, iba jeden starý hnusný v najväčšej miestnosti megaherni.

Priestory Dlháčika v budove ZŠ Majerníkova 60 na Dlhých Dieloch pred rekonštrukciou. Foto: archív Dlháčika

Jedna z herní rodinného centra, slávnostné otvorenie v apríli 2012. Priestory poskytla mestská časť Karlova Ves. Foto: archív Dlháčika

Ako ste získali vybavenie, úložné priestory, hračky, pomôcky pre deti...?

Koberec, linoleum a vymaľovanie sme riešili z darov, ktoré sme dostali a čiastočne nám pomohla aj mestská časť. Všetko ostatné zariadenie ako skrinky, poličky, stôl a ďalšie veci sme dostali darom.

Herňa pre deti v Dlháčiku, tak ako ju poznáme dnes. Okrem herne ponúka centrum pre deti pravidelné pohybové, kreatívne, vzdelávacie i kultúrne aktivity. Foto: archív Dlháčika

Rodinné centrum disponuje tromi herňami. Navštevujú ho prevažne deti od 0 do 6 rokov. Foto: archív Dlháčika

Ako to bolo s programom?

To si už veľmi nepamätám, lebo v prvý rok to nebolo v mojej kompetencii. Ja som skôr riešila technické veci - vybaviť, doviezť, zariadiť dobrovoľníkov... Program sa vyskladal podľa toho, čo ktorá z nás vedela. Na začiatku bola herňa iba doobeda, potom sme robili slávnostné otvorenie. Niekedy nás dokonca oslovili aj nejaké firmy, ktoré robili krúžky ako napríklad Yamaha. Program sme časom vyskladali svojpomocne.

Ako reagovali matky, respektíve rodičia, keď sa dozvedali o Dlháčiku? Ako sa dozvedali o Dlháčiku?

Úplne na začiatku to bolo len ústnou cestou, plus v Karloveských novinách sme mávali program. Komunita mamičiek, ktoré sa stretávali v kostole a ktoré to založili, bola celkom veľká. Najprv tam chodili teda tie a nejako postupne sa informácie o nás dostávali ďalej. Robili sme letáčiky a vešali, kde sa dalo a dovolili nám to. Tiež sme rozdávali náš program aj priamo na ihrisku maminkám, ktoré tam boli.

Narodeniny Dlháčika v roku 2017. Zuzana Melušová Kutarňová v strede. Foto: Marián Suvák.

Mikuláš v Dlháčiku, december 2018. Foto: Marián Suvák.

Mohla by si tak laicky vysvetliť, čo to znamená, že Dlháčik je nezisková organizácia?

Ide o to, že všetky príjmy, ktoré sa získajú vstupným, programom, z kurzov, používame na vyplatenie nájomného, energií, opravy, bežné nákupy do centra. Takže Dlháčik existuje z dobrovoľných príspevkov a darov. Všetci, čo sa staráme o Dlháčik, nemáme z toho žiadny finančný profit. Aj veci a služby, ktoré ponúkame mamičkám v Dlháčiku, ako napríklad hand made výrobky, rodinný kalendár alebo programy (Montessori kútik, Capky-labky a iné) a fotenie na Vianoce a Veľkú noc, sú za minimálnu až symbolickú cenu, aby si ich mamičky mohli dovoliť.

Vy ste sa tam zišli fajn partia žien, prerástlo to aj v osobné kamarátstva?

Áno, napríklad jedna z bývalých členiek je krstná mama môjmu Samkovi. Niekedy sú to aj viac než rodinné vzťahy, pretože niekedy ani s rodinou nemám také vzťahy, ako mám s kamarátkami v Dlháčiku.

Manžel na to nežiarli?

Nie, vôbec. On ma tam poslal, že: „Choď medzi ne.“ Potom neskôr mu to vadilo, keď mi to už pohlcovalo viac času, ale už mu ostalo sa s tým iba zmieriť.

Členky Dlháčika si raz za čas doprajú oddych a zábavu na dámskom večeri, ktorý sa taktiež koná v Dlháčiku. Foto: Miroslava Spodniaková

Aj mamy sa vedia odviazať. Zuzana nahodená "do gala" počas dámskeho večera v štýle retro. Foto: Miroslava Spodniaková

Zvyknete sa s dievčatami stretávať aj mimo Dlháčika?

Áno, ideme si niekam sadnúť, alebo sa aj stretneme v Dlháčiku, s Ľudkou sme boli na dovolenke. Navštevujeme sa navzájom a pozývame sa na oslavy detí aj ich spoločne organizujeme. Mám nejaké 3-4 srdcu blízke kamarátky a s nimi riešim aj poniektoré súkromné veci.

Nemáš z toho už trochu ponorku? Stále Dlháčik, mamy s deťmi, program pre deti, predsa je to už dlhá doba. (pozn. - Zuzka bola na reťazovej materskej a rodičovskej dovolenke deväť rokov.)

Áno, je to dlhá doba, ale ja by som to nazvala tak, že mám zlé a dobré obdobia... Keď je toho už fakt veľa a všetko robím sama plus ešte niekto, pýtam sa, či to má vôbec význam, lebo ja sa nadriem, moje deti si to neužijú, ja si to neužijem... Ale potom príde deň D, deň danej akcie a zrazu všetci pomáhajú. Napríklad sa niekedy ani neotočím a už je všetko upratané. To ma potom vždy nakopne a naštartuje na ďalšie fungovanie. A samozrejme všetci mi hovoria, že sa im to páči a je to super.

Teba vídať aj na mnohých celodenných akciách, nemáš pocit, že niekedy ti to uberá z času pre rodinu?

Určite áno, to je jednoznačné, ale zasa na druhej strane, moji chalani sú tak sebestační, aspoň ja to tak vnímam, že tým až tak netrpia. Snažím sa im to potom vždy vykompenzovať.

Lampiónový sprievod v novembri 2018. Jedna z akcií, ktorými sa snaží rodinné centrum budovať širšiu komunitu. Vpredu Zuzana Melušová Kutarňová. Foto: Marián Suvák.

Aká si ty mama?

Veľmi prísna. Veľa kričím. U nás je sparťanská výchova, ja nie som typ maminky, že niekto sa buchne a hneď ťuťuli muťuli. Ja sa najprv pozriem, „či krv netečie“, a keď nie, tak pokiaľ si to deti vedia vyriešiť samy, tak si danú situáciu riešia samy. Samozrejme, že keď vidím, že je to potrebné, tak zasiahnem. Snažím sa viesť deti k tomu, aby si všetky aj tie "bojové" situácie vyriešili bezo mňa. Keď už trvá hádka dlho, tak prídem k nim a nerobím ani rozhodcu, ale skôr mediátora.

Blíži sa Mikuláš a Vianoce, čo to znamená pre Dlháčik? Pripravuje Dlháčik niečo špeciálne?

Mikuláš a Vianoce sú najnáročnejšie obdobie. Musíme nachystať balíčky, ideme do mesta predávať na vianočné trhy a na začiatku decembra bude aj vianočný trh v Dlháčiku, takže nás čaká vyrábanie, vyrábanie, vyrábanie... aj po nociach.

Výrobky mamičiek na tradičnom mini-jarmoku v Dlháčiku.

Na ktoré počiny Dlháčika si najviac hrdá? Niekedy totiž Dlháčik prekračuje rámec rodinného centra a snaží sa urobiť niečo viac pre komunitu.

Stále sa snažíme robiť niečo pre komunitu - buď pre komunitu mamičiek, to je taká veľmi úzka komunita, alebo pre komunitu rodín, to sú všetky aktivity, ktoré robíme raz mesačne okrem prázdnin. Teraz máme v pláne projekt so seniormi, pôjde o výrobu pohľadníc pre seniorov, ktoré im pôjdeme osobne odniesť. Nakoplo ma, keď som to úplne náhodou zbadala na Facebooku. Do dvoch minút som mala všetko vyplnené a prihlásené. Prišlo mi to také super, že do toho musíme ísť.

Dlháčikov rodinný beh. Foto: Marián Suvák.

Keď sa takto zaujímaš o komunitu, je to práve ten dôvod, ktorý ťa nakopol, aby si kandidovala na poslankyňu miestneho zastupiteľstva? 

V podstate ma baby stále podpichovali, že "ty by si mohla ísť za poslankyňu, teba každý pozná, s tebou každý všetko rieši, ty tam chýbaš..." Už pred štyrmi rokmi ma pani starostka oslovila, ale vtedy som to ešte tak necítila, že by som to zvládla s dieťaťom na materskej. Bola som v tom čase tehotná so Samkom. Tohto roku som sa rozhodla kandidovať ako nezávislá, do čoho ma najviac nakopol môj manžel. Mám jeho plnú podporu.

Máš nejaké konkrétne ciele, ktoré ťa zaujímajú? Čo by si chcela ako poslankyňa zlepšiť?

Chcela by som sa venovať rodine a seniorom, udržať rodinné centrá, ktoré sú v Karlovej Vsi dve. Podporovať Dlhé Diely, a pomôcť riešiť problémy Dlhodielčanov. Aj pokiaľ ide o bazén (v budove ZŠ Majerníkova - pozn.), ten sa mal už dlho riešiť a o tom, v akom  dezolátnom stave je budova, kde sídli Dlháčik aj všetky ďalšie súkromné školy, ani nehovorím. To všetko sa teraz začalo konečne riešiť a chcela by som pokračovať v  tom, aby sa to zlepšovalo.

Otvorenie ihriska pre "štuplíkov" v jeseni 2017. Revitalizácia ihriska bola dielom tímu Dlháčika a spriaznených dobrovoľníkov. Foto: Patrik Drotár

Zrekonštruované ihrisko je pre komunitu mladých rodín udalosť. Dlhé Diely sú husto zastavané sídlisko a ihriská, ktoré nechátrajú, sú v lete preplnené. Foto: Patrik Drotár.

Tej práce je evidentne veľa, no snáď si popri nej nájdeš aj trochu voľného času. Ako rada relaxuješ?

Musím sa priznať, že som workoholik ako môj otec a ja oddychujem pri práci. Bohužiaľ. Napríklad pri upratovaní, alebo pri vyrábaní kadejakých vecí ako náušnice, mydlá, pozdravy a podobne. Rada si to rozložím v obývačke, pustím si telku a oddychujem.

Po deviatich rokoch teraz nastupuješ do práce. Aké máš z toho pocity?

Ešte neviem. Tým, že som v jednom kole a stále niečo robím, tak teraz bude pre mňa priorita si všetko usporiadať tak, aby som stíhala rodinu, prácu, Dlháčik a zastupiteľstvo. 

Na výlete v Smoleniciach so synmi Teom (9), Maxom (6) a Samkom (3).

Myslíš, že v súčasnosti je ťažké pre matky skĺbiť prácu s materstvom?

Pokiaľ majú podporu aspoň v manželovi, tak si myslím, že nie.

Čo by si odkázala matkám, ktoré sú doma a možno sa cítia frustrovane, izolovane?

Nech určite prídu do Dlháčika. Mne samej to veľmi pomohlo. Najbližšiu rodinu mám od Martina po Spišskú Novú Ves a  baby z Dlháčika sú ako moja rodina a keď potrebujem niečo vybaviť, či už nákup, vyzdvihnúť deti zo škôlky alebo postrážiť, tak to riešim s nimi. Ony sú pre mňa ako babka, dedko, sestra, brat. Takže ak toto chýba ľuďom a mamičkám na Dlhých Dieloch, tak nech sa pridajú.