O solidarite a komfortnej zóne
Vo firme, kde som pracovala pred materskou, sme mali kuchynku. Obyčajnú, malú, so základnými kuchynskými potrebami - kávovarom, lyžičkami a hrnčekmi, pár taniermi. Problém bol v tom, že ani stádo prasiat by nevyrobilo v tej kuchynke bordel, aký sme vyrobili my. Pritom stačilo málo - po vypití kávy si umyť svoj hrnček, utrieť ho a dať na miesto. A nie špinavý, s bohatou nádielkou kávovej usadeniny, ho zahrabať medzi ostatné na spodok kuchynského dresu a čakať, že si to niekto nevšimne alebo že nejaká dobrá víla uprace nakopenú pyramídu za všetkých. Na zdanlivo malý problém nefungovali ani zásadné riešenia. Polo-výhražné či prosebné maily "zhora" ani zabavenie erárnych hrnčekov. Sledovanie a dohováranie kolegom - vinníkom, aby si ten svoj hrnček prepánajána umyli ako dospelý človek. Zaviedla sa služba. Nič. Z času na čas sa niektorý z nás na zabrýzganú kuchynku už nedokázal pozerať a vyumýval všetok špinavý riad, vyčistil drez a poutieral linku. Ale zázraky sa nekonali a