Veronika Pizano: Rodičovstvo je náročné, nikto z nás ho neštudoval

Máte aj vy na internete svojho osobného názorového vodcu, influencera, niekoho, kto vás inšpiruje a pripomína vám spoločensky závažné témy? Jednou z mojich obľúbenkýň na internete je Veronika Pizano. Ja ju poznám z vysokej školy, vy ju môžete poznať ako skúsenú marketérku, príležitostnú publicistku, zanietenú dobrovoľníčku a občiansku aktivistku. Niektorí z vás možno zaregistrovali jej ironický blog o rodičovstve Antimama.sk a publikáciu Ešte netlačte s podtitulom Všetko, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku. Táto kritická sonda do slovenského pôrodníctva poriadne rozvírila diskusiu o praxi v našich nemocniciach. Veronika Pizano je matkou troch detí a nebojí sa hovoriť otvorene aj o komplikovaných témach. Spolu sme sa rozprávali o rodičovstve, klimatickej kríze i zero waste spôsobe živote.

Veronika, poznám ťa ako marketérku, dobrovoľníčku, odbornú asistentku na vysokej škole, blogerku, moderátorku, publicistku a v neposlednom rade občiansku aktivistku v rôznych oblastiach. Prezraď mi, čím žiješ momentálne najviac?

Momentálne je to moja práca projektovej manažérky pre Aj Ty v IT, kde mám na starosti IT workshopy a kurzy pre dospelé ženy. Túto prácu som začala len v októbri 2018 a po desiatich rokoch v marketingu je to príjemná zmena. Druhá vec sú moje diskusie o rodičovstve Homo Parens, ktoré robím jedenkrát mesačne v HubHube. No a samozrejme žijem svojou rodinou, na jar sme riešili, do ktorej školy bude chodiť náš najstarší syn a keď sme už teraz školu vybrali, tak sme začali hľadať bývanie blízko školy a budeme sa zrejme onedlho sťahovať.

Občianske združenie Aj Ty v IT, kde pracuješ, presadzuje vzdelávanie a uplatnenie žien (a dievčat) v IT sektore. Prečo? Je vôbec potrebné riešiť, že je chlapcov študujúcich informatiku viac, než dievčat?

Už dnes sú informačné technológie odvetvím, ktoré zasahuje do všetkých sfér spoločnosti a ich význam bude ešte narastať. V IT sektore je čoraz viac pracovných pozícií, ale máme nedostatok ľudí. Zároveň automatizácia nahrádza pozície vo výrobnom sektore. Pri takejto konštelácii je veľmi dôležité, aby IT študovalo a pracovalo v ňom čo najviac žien. Navyše je to sektor s vysokým platovým ohodnotením aj výbornou časovou flexibilitou. Tieto dve veci v rámci IT by pomohli k tomu, aby ženy smerovali v rovnoprávnejšiemu postaveniu v spoločnosti, pretože by boli menej finančne aj časovo obmedzované, ak by práve pracovali v IT sektore.

. 

Veronika pôsobí ako projektová manažérka kurzov pre dospelých v občianskom združení Aj Ty v IT. Foto: Martin Haburaj

Poslaním AJ Ty v IT je motivovať dievčatá k štúdiu informatiky a podporovať ženy v následnom zamestnaní sa v tomto odbore.

Najbližšia téma tvojej diskusie je práve o time manažmente pracujúcich rodičov. Ktoré sú podľa teba najväčšie problémy rodičov v tejto oblasti?

Zatiaľ si vyberám témy diskusií, ktoré sama riešim a časový manažment je jeden z nich. Pre mňa osobne je problém, že nemám kam dať do škôlky najmladšieho syna. Má 20 mesiacov, ja pracujem na plný úväzok a s ním doma je to čoraz náročnejšie. Po presťahovaní sa budeme zrejme hľadať súkromnú škôlku. Pre pracujúcich rodičov je náročné mať prácu, kde majú pevne určený pracovný čas a musia riešiť zanášanie a vyzdvihovanie zo škôlky a školy. Myslím, že pre mnohé ženy je náročné to, že väčšina záležitosti okolo detí a domácnosti je na ich pleciach. Majú prácu, riešia odnášanie a vyzdvihovanie detí, krúžky, domáce úlohy a k tomu ešte aj všetok mentálny náklad - kedy sú preventívne prehliadky, kedy ísť na ortopédiu, kedy poslať peniaze na výlet, kedy riešiť kostým na karneval a pod. A to by si ešte mala nájsť čas na seba, aby mala aspoň nejakú psychohygienu. Bez toho, aby aj partner naplno fungoval v týchto veciach, je to pre ženy naozaj náročné. Týchto vecí sa chcem v diskusii práve dotknúť.

Diskusná relácia Homo Parens sa zaoberá rodičovstvom, útrapami a slasťami, ktoré prináša úloha zodpovedného rodiča. Veronika Pizano si do nej pozýva hostí a hostky z rôznych oblastí, aby poradili rodičom a vysvetlili rôzne fenomény, týkajúce sa moderného rodičovstva. Foto: www.tyzden.sk

Realita rodičovstva a špeciálne materstva je často menej ružová než ako ju vykresľuje povedzme časť ženských printových a webových magazínov a reklám. Vnímaš nejaké mediálne a reklamné stereotypy, týkajúce sa materstva, resp. rodičovstva?

Osobne za najväčší problém považujem, že rodičia a najmä matky nemajú právo “nebyť šťastné”. Či už sa to týka tehotenstva, pôrodu aj samotnej výchovy, akékoľvek sťažovanie sa je odbité slovami - ale veď buď šťastná, toľko ľudí má problém otehotnieť, ale veď hlavne že ste zdraví, ale veď buď rada, že manžel dobre zarába. Problémy žien a rodičov sú bagatelizované. Rodičovstvo je náročné, nikto nás ho neštudoval, máme len odpozorované vzorce od našich rodičov, ktoré nemusia byť vždy tie najlepšie. S deťmi prichádza množstvo problémov, na ktoré nie sme pripravení - či už je to pocit, že sa nemáme ako realizovať mimo detí, alebo zlaďovanie kariéry s rodinou, ale aj partnerské problémy, ktoré môžu s príchodom detí prísť. Často sa články v “ženských” časopisoch zúžia na nadpisy: 10 tipov, ako ostať atraktívna aj po pôrode. V skutočnosti potrebujeme články, ktoré nám povedia, že pocity z rodičovstva sú na veľmi širokej škále, všetky sú bežné a čo robiť v prípade, že sa nachádzame na tej negatívnej škále pocitov alebo situácií. Takéto články u nás nájdeme len v pár médiách, spomeniem v Denníku N od Jany Shemesh alebo v Kurníku, viac ich nachádzam v zahraničných médiách a mne osobne práve tie články, často osobné spovede, veľmi otvorili oči v tom, na akej škále sa pocity z rodičovstva pohybujú a myslím si, že som sa aj vďaka nim stala viac rešpektujúca voči iným pocitom, než aké mám ja sama.

Výchova k samostatnosti už od útleho veku je jedna z tém, ktorú Veronika rieši v súkromí aj v diskusnej relácii. Foto: Gustavo Pizano Photography

Ocitla si sa aj ty ako matka v situácii, keď si sa namiesto podpory a uznania dočkala skôr kritiky, hodnotenia či nebodaj odsudzovania?

Stáva sa mi to, najčastejšie od starších ľudí v MHD, ktorí mi hovoria, že dieťa musí mať čiapku, že prečo nemá cumeľ, že je určite smädné, ak tak plače a prečo mu nedám fľašku. A prečo tak dlho kojím a prečo dieťa nespáva samo v postieľke a pod. Ale niečo tvrdšie nie, myslím, že najmä preto, že som veľmi priama osoba a dávam najavo, že neopodstatnená kritika ma nezaujíma. Čo je v tejto veci pre mňa dôležité, je, že mám výborný okruh priateliek, s ktorými sa navzájom podporujeme. A od nich tú kritiku zoberiem, vieme si jasne povedať veci bez toho, aby sme sa nahnevali.

Sú to už tri roky, odkedy vyšla kniha Ešte netlačte o slovenskom pôrodníctve, ktorú si vydala spolu s Ivetou Aldana a Luciou Lišiakovou. Medzitým v tejto oblasti silno zarezonoval dokumentárny film Zuzany Límovej Medzi nami, o ktorom si tiež moderovala diskusiu. Nastal medzičasom v pôrodníctve na Slovensku a vo vnímaní dôležitosti tejto témy spoločnosťou nejaký posun?

Posun vo vnímaní nastal, viac žien si uvedomuje, že pôrod a okolnosti, za ktorých prebehne, sú dôležité pre fyzické aj psychické zdravie matky aj dieťaťa. Téme sa začala venovať aj verejná ochrankyňa práv. Avšak posun vôbec nenastal na tých najdôležitejších miestach, teda na Ministerstve zdravotníctva SR, ktoré vôbec nekoná. Takisto nevidno posun vo vnímaní lekárov a lekárok, stále sa opakujú tie isté záležitosti, neustále čítam o lenivých rodičkách, výhovorky na financie a z vlastnej skúsenosti s niektorými z nich aj vidím, ako vedia bohapusto klamať, keď do médií vypúšťajú pekné slová, ale ich skutky sú úplne iné.

Kto konkrétne klame?

Napríklad pôrodníci o tom, že netlačia na brucho. Povedia, že nerobia Kristellerovu expresiu, ale len robia tlak na fundus. Pritom ide o škodlivú praktiku, je nepodstatné, ako sa to nazve.

 

Kniha Ešte netlačte mapuje skúsenosti rodičiek zo slovenských pôrodníc. Väčšina z nich bola negatívna, podobne ako Veronikina skúsenosť z prvého pôrodu, ktorá bola jedným zo stimulov k napísaniu knihu. Na fotke všetky tri spoluautorky, zľava: Veronika Pizano, Iveta Aldana, Lucia Lišiaková.

Ešte sa v oblasti pôrodníctva chceš v budúcnosti ako publicistka angažovať alebo je to pre teba už uzavretá kapitola? 

Zrejme nie, lebo mám pocit, že už nemám tej téme čo ponúknuť. Preto radšej podporujem organizáciu Ženské kruhy, ktorá v tejto oblasti vykonáva veľa práce.

Teraz obráťme trochu list na výsostne aktuálnu tému. Opýtam sa priamo: aký máš pocit z prebiehajúcich klimatických zmien? Máš aj ty v tomto zmysle obavy o svet, v ktorom budú vyrastať naše deti?

Mám veľkú obavu z toho, aký svet im zanecháme. Či bude pre nich bežné, že pitná voda tečie z vodovodu, či nebudú žiť vo svete vojen kvôli obmedzeným zdrojom. Zároveň som plná nádeje, že už naša generácia tento stav berie vážne a ľudstvo nájde riešenie pre tento problém. Za moju úlohu považujem najmä to, aby sme deti vychovávali smerom k zodpovednosti za životné prostredie.

Deti majú z preberania kompostu od dážďoviek zábavu.

Ako sa darí tebe, resp. tvojej rodine viesť deti k ekologickému zmýšľaniu?

Začalo sa to tým, že som používala a používam látkové plienky a tzv. bezplienkovú metódu. Postupne sme začali používať ekologické čistiace prostriedky, veci sa snažíme kupovať v sekáčoch a bazároch, hlavne teda kupujeme iba to, čo potrebujeme. Separácia je samozrejmosťou, máme vermikompostér. Niektoré potraviny nakupujeme bezobalovo. V rámci Bratislavy používame MHD. A deťom vysvetľujeme, prečo to robíme. Dosť v tomto pomáhajú aj rôzne detské knihy. Ale máme ešte čo zlepšovať.

V .klube pod Lampou vedie Veronika nedeľné Interaktívne čítanie z detských kníh. Na fotke dielnička s deťmi po čítaní.

Ak sa človek dá na cestu zero waste, tak prekonáva najprv ľahšie a potom ťažšie úrovne, kedy už je v hre otázka osobného komfortu, prípadne komfortu rodiny. Čo bol doteraz najnáročnejší krok, ktorý ste v rodine zvládli a ste naň hrdí?

Vermikompostovanie bolo zo začiatku výzva a pár mesiacov sme sa s tým trápili. Ale asi najväčší posun bolo presťahovanie sa zo Senca do Bratislavy. Primárny motív sťahovania sa bolo najmä časové hľadisko, ale teraz vidíme, ako to výrazne zlepšilo náš život po ekologickej stránke, keďže predtým sme autom jazdili každodenne.

Veronika preferuje ekologickú dopravu MHD, aj keď to znamená vzdať sa osobného komfortu dopravy autom. Ísť  električkou s troma deťmi na nákupy občas znamená aj takýto náklad.

  
Teraz už auto nepoužívate na dennej báze?

Nie. Používame ho, ak ideme cez víkend niekam na výlet a keď ideme navštíviť mojich rodičov do Martina. Počas pracovného týždňa takmer vôbec, aj nákupy teraz robíme skôr menšie a častejšie, navyše bývame pri Miletičke, čiže nakupujem v sobotu od predajcov, čo doniesli zo svojich záhrad.

Veronika je známa svojím občianskym aktivizmom a zapájaním sa do dobrovoľníckych projektov. Jeden zo spôsobov, ako podporila Bielu Vranu, bola aj účasť na behu Devín-Bratislava. Foto: Halky Photo

Veronika, okrem iného si robila marketing aj pre časopis týždeň a celkovo máš mnoho skúseností so sférou médií a marketingu. Informujú podľa teba médiá dostatočne a zrozumiteľne o klimatickej zmene, udržateľnom spôsobe života a príbuzných témach?

Neviem to zhodnotiť, pretože z toho, čo čítam ja, mám pocit, že áno, ale zároveň viem, že sa o túto tému zaujímam zrejme viac než bežná konzumentka či konzument médií. Navyše problém nie je len v zrozumiteľnosti ale aj v samotnom obsahu. Hovoriť, že v roku 2050 bude planéta horúcejšia o niekoľko stupňov je pre dnešných ľudí v seniornom veku v podstate neuchopiteľné, keďže vedia, že vtedy už žiť nebudú, takže takéto hrozby pre nich nie sú až také hrozné. Spoločnosť cez médiá ešte len hľadá spôsoby, ako na ľudí apelovať.

Veronika ako členka organizačného tímu na TEDx konferencii v Bratislave. Foto: Tomáš Pospíchal

Ja mám pocit, že médiá tému rozoberajú dostatočne, vrátane všetkých hroziacich problémov a súvislostí, ale my napriek tomu akoby sme sa stále spoliehali, že niekto iný problém za nás vyrieši alebo že sa to akosi vyrieši samo. Čo môže jednotlivec ako ty alebo ja zmeniť? 

To je práve to, že tá téma je veľmi neuchopiteľná pre jednotlivca. Zvýši sa globálna teplota, čo môže jednotlivec urobiť? V podstate nič. Najdôležitejšie je vyvíjanie tlaku na svojich zastupiteľov od miestnych zastupiteľstiev až po parlamentnú úroveň. Pretože najdôležitejšie opatrenia musia byť urobené na úrovni obcí, miest a štátu. A udeje sa to len, ak bude na zastupiteľstvá vyvíjaný tlak. Samozrejme, ruka v ruke s tým ide to, že aj my jednotlivci musíme zlepšovať svoje správanie, uvedomovať si dôsledky svojho života a vychovávať v tomto duchu svoje deti. Čiže okrem toho, čo som už spomínala, že zbieram odpadky na ulici, tak volím ľudí, ktorí majú klimatickú krízu v programe a otravujem mojich volených zástupcov s tým, aby robili kroky v tejto oblasti.

Je doba infuencerov a youtuberov. Prezraď, kto konkrétne sú tvoji názoroví vodcovia, pokiaľ ide o spoločenské, napríklad aj environmentálne témy? Kam na internete ideš za kvalitným článkom alebo iným obsahom?

Veľmi inšpiratívne sú zero waste ženy Petra Slezáková a Zuzka Janošíková. A sledujem aktivity ľudí, ktorí ašpirujú na zastupiteľské funkcie a venujú sa tejto téme (Martin Hojsík, Michal Wiezik), na nich teda skôr hádžem kontrolné očko, že čo robia.

Veronika, čo je pre Teba najväčší relax?

Najväčší relax s rodinou sú turistické výlety a cyklistické výlety, radi chodíme na zrúcaniny hradov. A keď relaxujem sama, tak s knihou v ruke, som veľká konzumentka kníh a rada si pozriem dobrý seriál na Netflixe alebo HBO GO.

Rodina Pizano v komplet zostave.